Ako ma ocino pyšnou dcérou spravil..

Autor: Petra Ftorkova | 12.8.2013 o 19:21 | (upravené 12.8.2013 o 19:31) Karma článku: 18,04 | Prečítané:  6388x

Môj ocino je cyklista. Viem, poviete si, bicyklovať sa vie predsa každý a bicykel sa nájde v čo druhej pivnici. Ale môj ocino je ozajstný cyklista. Taký pretekársky, taký profi, taký akých pozeráme v telke. Vlastne, on je ešte lepší.. Môj ocino má 65 rokov a dva voperované náhradné bedrové kĺby. Po operácii mu pán doktor zatrhol všetky adrenalínové športy, ktorým sme dovtedy spolu fandili. Odložil teda snowboard, windsurf, vodné lyže a aj wakeboard. Pán doktor poradil, že treba plávať, bicyklovať a možno trošku bežky skúšať, ale žiadne trhavé pohyby a už vôbec nič nebezpečné. Nuž koniec srandy, povedali by si mnohí, ja som golfové palice dovliekla a plánovali sme pokojné prechádzky a kľud v prírode.

Môj ocino na stupni..Môj ocino na stupni..Petra Ftorková

Duša športovca sa však nezaprie. Musím Vám totiž povedať, že môj ocino bicykloval aj „za mladi“.  Vtedy sa síce bicyklovalo inak, len tak ako vtedajšia moc dovolila, ale preteky neboli o nič jednoduchšie, pády o nič menej bolestivé a úspechy o nič menej sladké. Len bicykle boli oveľa ťažšie a galúsky oveľa lacnejšie.

Môj ocino teda začal po operácii bicyklovať. Najprv len tak trošku, okolo domu, potom už aj do kopca a potom už aj za kopce. Duša športovca sa nezaprie a aj tá ocinova, roky zaspatá, cyklistická sa pomaly začala prebúdzať. Výlety sa začali meniť na tréningy, tréningy sa začali predlžovať, rastúca výkonnosť začala chutiť, starý oprášený bicykel z garáže vymenil nový, lesklý. A ocino išiel na prvé preteky.

Už sa ani veľmi nepamätám kde to bolo. Pamätám si len, že všetci prišli do cieľa, potom už aj rozhodcovia prišli, potom už aj starosta medaily rozdával a potom už aj cieľ zbalili, a až potom prišiel môj ocino. Duša športovca sa však nezaprie, duša športovca sa totiž nikdy nevzdáva. A tak môj ocino trénoval ešte viac a na preteky začal chodiť pravidelne. A časom už nechodil za rozhodcami, odrazu už nechodil ani posledný, potom bol v strede výsledkovej listiny a onedlho vystúpil na „bedňu“.

Pred pár dňami som sa vrátila z Turína, kde som bola s ocinom na World Masters Games – ekvivalente olympijských hier seniorov. Vyše 19 000 športovcov, 107 krajín sveta, 30 športov a množstvo vekových kategórií. Celé mesto bolo oblepené mottom hier „Passion never ends“. A tam som to pochopila. Vášeň pre šport, fair play, tímovú spoluprácu a súdržnosť nikdy nekončí. Túžba po prekonaní samého seba je nezničiteľná. V duši športovca zostane navždy, neobmedzená vekom, zdravotným stavom, či geografickou hranicou.

Môj ocino má 65 rokov, dva titánové kĺby a striebornú a bronzovú olympijskú medailu.

Ja sa volám Petra a som najpyšnejšia dcéra na sveteJ.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?