Prečo ma Kyjev rozplakal..

Autor: Petra Ftorkova | 28.5.2014 o 10:44 | (upravené 28.5.2014 o 11:01) Karma článku: 8,69 | Prečítané:  1666x

Do Kyjeva cestujem pracovne. Každých pár týždňov tam lietam na niekoľko dní. Na začiatku, rovnako ako pri cestovaní do každej inej krajiny, si musíte zvyknúť na lokálne reálie. Teda, že po cestách jazdia staré Lady a nové Lamborghini, že pred obchodom Chanel tetuška vo fertuške predáva mačiatka a domáce vajcia, a že na všetko potrebujete veľa pečiatok. Na letisku vždy dostanem jednu do pasu a k tomu niekoľko otázok a nedôverčivý pohľad príslušníka lokálnej polície. Zvykla som si na všetko, len keby tá azbuka bola milosrdnejšia. Ako šťastná generácia som sa už v škole učila nemecky a anglicky. Kto tušil, že by sa tá ruština mohla predsa len ešte niekedy hodiť.

Počas mojich ciest do Kyjeva som vždy zvykla bývať priamo na Maidane Nezalezhnosti. Maidan je hlavné námestie v centre mesta, niečo ako naše Hviezdoslavko v Bratislave, alebo Mariánske v Žiline (akurát s tým rozdielom, že na Maidane sú aj vchody do metra:-)).  Námestie vždy žilo čulým mestským ruchom, bolo plné obchodov a stánkov, na múrikoch posedávali debatujúce skupinky študentov, robotníci po šichte popíjali lacné pivko a krásne Ukrajinky klopkali vysokými opätkami po chodníkoch (za toto by mali dostať medailu, lebo ukrajinské chodníky sú v oveľa horšom stave ako slovenské a ukrajinské opätky sú oveľa vyššie ako hocaké iné). Podchody sa hemžili predajňami kvetov a suvenírov, z malých pekárni voňali buchty a vždy bol všade dostatok ľudí, ktorí sa ponáhľali všetkými smermi.

Od Novembra minulého roka som už na Maidane nebývala. Videla som Maidan veľakrát v televízii a čítala som o ňom v novinách, no až keď som naň teraz vstúpila, pochopila som, čím sa Maidan za ten čas stal. Maidan je dnes miestom ticha a hrôzy. Vystúpila som na námestie po nekončených schodoch z metra a premkol ma pocit, ktorý zažívam v múzeách. Stála som na mieste, ktoré poznám len z obrázkov a do tej chvíle sa zdalo akési vzdialené. Odrazu bolo veľmi reálne a veľmi blízke. Prvý šok bolo to zvláštne ticho a černota všade okolo.  Vytrhané dlažobné kocky, budovy ošľahané plameňom a sadzou, hory pneumatík. Provizórne stany, zničená konštrukcia vianočného stromčeka a barikády. Kvety, sviečky a smútok. Ruch utíchol, ľudia sa už nikam neponáhľajú. Maidan už dávno nie je tým, čím bol. Maidan je dnes už iným miestom. Je to miesto kde jedna krajina ukázala svetu svoju obrovskú túžbu. Je to miesto, kde tisíce Ukrajincov prejavilo svoju vôľu po zmene, kde tisíce Ukrajincov bojovalo za inú budúcnosť, kde vyše sto Ukrajincov položilo život za vieru v lepší život svojich detí.

Odchádzala som z Maidanu so slzami v očiach. Pochopila som, že stojím na mieste, kde sa práve tvorí história jednej krajiny. Pocítila som obrovský rešpekt k odvahe tejto krajiny a týchto ľudí.

Chcem veriť a dúfať, že Ukrajina má nádej na zmenu, že Ukrajina má nádej na lepšiu budúcnosť. Ľudia na Maidane dokázali, že si ju naozaj zaslúžia. Držme im palce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?