Kamarátky mi posielajú fotky z námestí, s ocinom denne preberám možné scenáre a aj na diaľku živím plamienok nádeje a obrovský oheň rozhorčenia. No a samozrejme, situáciu rozoberám aj s mojim americkým manželom. Oni majú svojich politických problémov tiež dosť, tak aspoň jeden s druhým súcitíme a držíme si palce.
Včera ráno mal správy otvorené prvý on a nadšene mi hlási, že budeme mať predčasné voľby a americkí novinári si zas pomýlili Slovensko so Slovinskom! A ja som skoro odpadla! Tak predsa slušnosť ešte existuje a naši politickí predstavitelia vedia, čo sa patrí. Zalial ma taký ten dobrý, teplý pocit hrdosti a nadšenia a zároveň som nahodila tvár rozhorčenia, že tí arogantní Američania sa snáď nikdy nenaučia, že hoci sme malé krajiny, tak by si mohli dať toľko námahy a zapamätať si, že Ľubľana nie je Bratislava a keď už si našu krajinu nepamätajú, nech si aspoň overia fakty pred publikovaním.
Ale rozhodla som sa byť veľkorysá, veď u nás doma sa píše história. Začalo mi však pripadať zvláštne, že na slovenských portáloch sa o žiadnych predčasných voľbách nepíše, spomína sa len rekonštrukcia vlády, výmena premiéra, či čo..
A tak pozerám ten americký článok a môj dobrý teplý pocit hrdosti sa pomaly ochladil a odplával do neznáma, nadšenie vybledlo a aj rozhorčenie bolo v keli. Americkí novinári si krajiny nepomýlili, to len ja som chcela chvíľu veriť, že politická slušnosť na Slovensku žije.
Predčasné voľby má Slovinsko a ja si dnes prvýkrát naozaj prajem, aby si nás aspoň tentokrát tí Američania pomýlili..